Ako som v Amerike k vodicaku prisla

K vodicaku som sa odhodlala tiez v Arkansase. Sice som po nom nijako zvlast netuzila, bola to jednoducho nutnost. V tychto koncinach ste bez auta ako bez noh. Peso sa nikam nedostanete. Ak sa chcete prejst, musite si sadnut do auta a odviest sa do parku. Ak chcete ist do krcmy, sadnete si do auta a odveziete sa do krcmy (nastastie, nejake tie desatinky promile alkoholu v krvi su tu povolene). V mensich americkych mestach nemaju ani len chodniky alebo prechody pre chodcov. Cize aj keby ste chceli ist do obchodu, ktory je hned za rohom, potrebujete auto, aby ste sa tam dostali.


System funguje dost odlisne ako v nasich koncinach. Prvy velky rozdiel je ten, ze najskor si musite nastudovat teoriu sam, prist na policiu, spravit test a potom vam daju potvrdenie, ze ste pripraveny sa zacat ucit soferovat. Dalsi rozdiel je, ze mozete uplne vynechat autoskolu. V AR ani siroko-daleko ziadna nebola. Americka mentalita nedovoli dat zbytocne nejaky ten dolar instruktorom, ked vas moze naucit soferovat rodic, kamarat, surodenec. No proste niekto, kto ma viac ako 21 rokov a samozrejme sam ma vodicak. Po mesiaci pridete opat na policiu s vlastnym autom, sadne si k vam policajt, povozite ho a ak ste uspesny, tak do hodiny, bez akychkolvek papierovaciek mate vodicak. Navyse za cely proces zaplatite priblizne 30 dolarov.


Znie to pomerne jednoducho. Ma to vsak jeden hacik. Aby ste spravili test, musite rozumiet anglicky alebo spanielsky, co pred dvoma rokmi nebol moj pripad. Napriek tomu som si zohnala prirucku a zacala som ju “citat”, co znamena, ze som musela prekladat slovo za slovom, pretoze som nicomu nerozumela. Tak si viete predstavit, ako velmi som sa pri tom zabavala a ako dlho mi to trvalo.
V den “D” som prisla na policiu, ukazala som im platne viza, dali mi test, skontrolovali mi slovnik (ci v nom nemam tahacik) a poslali ma trapit sa do miestnosti, kde uz sedeli dalsi nestastnici. Otazky by neboli tazke, keby som vsetkym rozumela a keby som si dve z nich v poslednej chvili “neopravila”. Na to, aby som presla mi chybala jedna spravna odpoved. Co sa uz da robit. Musela som sa uracit aj druhykrat. To uz zo mna informacie len tak srsali. Dodnes viem, ze musim vypnut dialkove svetla, ak sa protiiduce auto priblizi na menej ako 400 stop, alebo ze zaparkovane auto musi byt najmenej 15 stop od hydrantu, 20 od krizovatky, 30 od stopky. K stastiu mi uz len staci poznat americke dlzky, ktore som sa dodnes nenaucila a nemam teda ani najmensiu predstavu o tom, o ake vzdialenosti ide.


Po uspesnom zvladnuti teorie nastala dalsia faza a to samotne soferovanie! Kazdy vecer sme vyrazili na cesty a ohrozovali ostatne nic netusiace auta (esteze tu nie su ziadni chodci). Toto obdobie, ktore musi trvat najmenej jeden mesiac, som prezila takmer bez ujmy. Hovorim takmer, pretoze v jeden krasny vecer, ked som “dosoferovala” a parkovala pred garazou, omylom som stlacila plyn namiesto brzdy a vyburala som sa do domu. Hned sme vyskocili z auta a kontrolovali, ci je velmi poskodene. Musim povedat, ze auto bolo v pohode, len dom to prilis nevydrzal – vyburany obklad a prasknuta stena!
Nakoniec to poistovna zaplatila a ja som o par dni neskor isla na policiu, aby som im predviedla, co dokazem za volantom. Taktiez som tam bola dvakrat. Prvykrat si totiz policajt odmietol sadnut do mojho auta (ktore toho uz tak vela znieslo!), pretoze mi nefungovala kontrolka, ktora ukazovala stav paliva v nadrzi. Musela som prist s inym autom. Druhy pokus bol uz uspesny. Sice som raz presla do protismeru, dvakrat som uplne nezastavila na stopke a cely cas som isla s prekrocenou rychlostou, policajt sa spraval ako pravy “Santa” a s usmevom poznamenal, ze som “ready”!
Znie to sice neuveritelne, ale odvtedy som za dva a pol roka nasoferovala priblizne 20 000 km bez nehody. Takze “sofersky zapisnicek blondiny” mi uz druhykrat posielat nemusite (uz som ho citala)!!!