Ako som chodila do skoly 2

Po prestahovani sa do Severnej Karoliny som sa opat prihlasila na kurz anglictiny. Tentokrat som uz bola psychicky pripravena na to, co ma caka. Navyse to bol celodenny plateny kurz, takze mi bolo jasne, ze sa tam zrejme nebudem citit ako v Mexiku. Najskor sme do skoly telefonovali, takze mali moje meno. Neskor som tam isla osobne a na moje velke prekvapenie, v momente ked som vosla do kancelarie, kde sme sa registrovali, pan, ktory tam sedel, ma hned pozdravil a povedal moje meno. Bola som v uzase! Nemohla som pochopit, ako na to prisiel. Ked som neskor vosla do triedy a videla som spoluziakov, zistila som, ze take komplikovane to zase nebolo. Opat som bola jediny Europan, ale v Azijskom obkluceni!

Hned ako sme sa predstavili mi bolo jasne, ze ani tentokrat to nebude take jednoduche. Ked som pocula mena svojich spoluziakov, chytila ma panika a v duchu som spominala na vsetkych menom Jose, Rosalinda, Rodrigo….teraz sa odo mna chcelo, aby som si pamatala mena ako Eun-chu, Ji-hi, Bum-jang, Bo-jang, Shu-Fen…..Ak som sa aj zmohla na tu prvu cast mena, k tej druhej som sa uz rozhodne nedokopala! Navyse sa absolutne neda rozoznat muzske a zenske meno. Skoncilo to tak, ze asi dva mesiace som sa vyhybala osloveniam!

Uz v prvych dnoch som zaregistrovala obrovske rozdiely medzi Hispancami a Aziatmi. Uz som nedostavala otazky typu, ako som sa dostala do Ameriky, alebo kolki sme prisli, tentokrat mojich spoluziakov zaujimalo, preco mame v Europe radi take staromodne mobily, preco sa s nimi neda platit v obchodoch…..atd.

Na prvej hodine sme citali clanok, v ktorom bolo vela neznamych slovicok, tak som si vytiahla slovnik a zacala listovat. Celkom som tym vzbudila rozruch, lebo v Korei alebo v Japonsku o takom niecom asi nepoculi. Vsetci si vytukavali slovicka do svojich hypermodernych elektronickych slovnikov, pricom niekore z nich mali aj zvukovy zaznam a ucili ste sa zaroven aj spravnu vyslovnost !
Bezna denna vybava mojho Japonskeho alebo Korejskeho spoluziaka pozostavala z knih, dalej zosita, v ktorom mali obycajne zastrceny ultratenky notebook, vo vrecku digitalny fotoaparat miniaturnych rozmerov, na krku zaveseny USB driver, samozrejme uz spominany elektronicky slovnik a mobil, z ktoreho by ste nemohli spustit oci! Vtedy som sa prestala cudovat, preco si myslia, ze sme sto rokov za opicami.

Samozrejme, vsetci boli technicky velmi zdatni a tie svoje hracky neustale pouzivali. Ked sme napriklad isli na vylet, po stvrthodinke ma islo porazit, ked sa moji drahi priatelia fotili pri kazdej “vrbe” a vzdy minimalne desiatimi fotakmi. Fotenie je jednoducho azijska uchylka!
Niekedy to je aj na ich skodu. Ucitelka mi rozpravala, ako ich zobrala to zabavneho parku a kym sa odfotili pri kazdej atrakcii, stihli vyskusat mozno polovicu z toho, co zvysok skupiny pozostavajucej z Juhoamericanov (aj ti sa tu obcas vyskytli).

Napriek miernemu kulturnemu soku musim poznamenat, ze tento jazykovy kurz bol rozhodne najlepsi aky som vo svojom zivote absolvovala. Navyse som stretla mnozstvo zaujimavych ludi, o ktorych rozhodne napisem v buducom clanku.

Dopravne priestupky alebo ako sa v Amerike ocitnete pred sudom

Aj pri postihoch dopravnych priestupkov v Amerike plati stare zname porekadlo: “Iny kraj, iny mrav”. Sice sa tiez vo vacsine pripadov koncia pokutou, sposob, akym sa k nej dopracujete je dost odlisny od toho nasho - slovenskeho, ktory vyzera priblizne takto:

1. tvarite sa kajucne, pricom policajt navrhne sumu, ktoru by ste mali zaplatit
2. tvarite sa zufalo a navrhnete sumu, ktoru ste ochotny zaplatit
3. dohodnete sa na konecnej cifre, pricom mavnete rukou nad potvrdenim o zaplateni, ktory
samozrejme nepotrebujete.

Nuz v Amerike je to trochu inak. Za kazdu blbost, ktoru za volantom vyvediete, idete pekne pred sud, kde vam sudca po dohode s prokuratorom, pripadne aj s vasim pravnikom, uz spominanu pokutu urci sam.

V nasej rodine mame s uvedenym postupom bohate skusenosti. V skratke ponukam nasu sukromnu statistiku.

Roman bol za poslednych sest rokov patkrat trestany. Trikrat prekrocil rychlost, raz mal ako spolujazdec otvorenu plechovku piva v aute (!) a treba tiez podotknut, ze jeden sud dokonca vyhral. Raz v noci stal na krizovatke v odbocovacom pruhu, neskor si to so smerom svojej jazdy rozmyslel a presiel do vedlajsieho pruhu. Kedze siroko-daleko ziadne auto nebolo (teda okrem toho policajneho, ktore nevidel) a nikoho neohrozil, sudca mu dal za pravdu! No a ked uz sumarizujem jeho “kriminalnu karieru”, mala by som spomenut, ze na jedno pojednavanie za prekrocenu rychlost si dokonca prenajal pravnika. Kedze v minulosti uz rychlost prekrocil a hrozilo, ze sa mu zvysi poistka na auto, pravnik mu to pomohol vyzehlit.

Ja uz som tiez mala tu cest a poviem vam, to vzrusenie, ked soferujete v noci po dialnici a zrazu sa za vami rozsvietia modre svetla a pocujete sirenu…. stoji za to!

Moj zlocin spocival v tom, ze na krajnici dialnice bol policajt, ktory pokutoval ineho nestastnika. Soferovala som v pruhu popri nom, pricom som z bezpecnostnych dovodov spomalila (aspon tak som si to pamatala z manualu). Bohuzial, Severna Karolina mala pomerne novy zakon, podla ktoreho som sa mala preradit do ineho pruhu. Takze mily ujo policajt, ktory zrejme prave “dopokutoval” sa rovno vydal za mnou. Sice som sa tvarila velmi kajucne az zufalo, aj tak som dostala pozvanku na sud. Bola som tak sokovana, ze som sa mu za nu aj podakovala!

Dostavila som sa tam priblizne o dva mesiace. Spolu s dalsimi sesdesiatimi vinnikmi sme najskor kazdy prehlasil, ci sa citime vinny alebo nevinny. Zaradila som sa k vinnikom a potom sme uz cakali na sudcu. Striedali sme sa tam ako na beziacom pase. Ked prisla rada na mna, prokuratorka sa ma spytala, ci ide o prvy priestupok a navrhla pokutu 25 dolarov. S radostou som suhlasila. Potom to navrhla sudcovi a ten to odobril. V dobrej nalade som sa pobrala do pokladne, kde mi ihned zamrzol usmev na tvari. Sice som dostala pokutu 25 dolarov, sudne trovy boli dalsich 110!

Este treba spomenut, ze ak by sa vam podarilo “nafukat”, tak tu idete rovno do vazenia, co sa stalo nasmu priatelovi. Sice tam stravil iba jednu noc, pre istotu dostal “pekne oranzove pyzamko”, ktore vsetci pozname z americkych filmov (asi aby si nepokrcil oblek!) a jeho fotka je v databaze na internete. Na druhy den ho pustili na kauciu von. Cely spas ho stal pekne peniaze, zaplatil si pobyt vo vazeni, pravnika, sudne trovy, pokutu. Soferovat mohol iba pocas tyzdna v presne uvedenych hodinach, kedy chodil do prace a to bol rad, ze sa nemusel zucastnit terapie pre anonymnych alkoholikov!
Takze takto to tu u nas funguje.

Na zaver vsak mozem skonstatovat, ze co sa tyka nasej malej domacnosti, vychadza nam to rocne jeden sud na osobu, co nie je take zle.