Wal-Mart

Dnesny prispevok nebude zabavny, ale skor poucny. Uz viackrat som totiz v predchadzajucich blogoch spomenula Wal-Mart, najvacsiu nakupnu siet na svete, ktora vznikla v Arkansase, takze by sa patrilo co-to o nej napisat.

Wal-Mart bol zalozeny Samom Waltonom v roku 1962 a ide o druhu najvacsiu korporaciu na svete (tou prvou je Exxon Mobil). Zaroven je to najvacsi sukromny zamestnavatel v USA a v Mexiku, druhy po americkej vlade. Viac zamestnancov ma len americka armada. Wal-Mart tiez vyprodukoval najviac milionarov na svete a ma priamy vplyv na americku ekonomiku.

A ako sa to podarilo?
Hlavnym cielom Sama Waltona bolo, mat obchod s najnizsimi cenami vyrobkov v Amerike. To dosiahol tym, ze mal nizke marze, k nizkym cenam nutil svojich dodavatelov a taktiez vsetci zamestnanci mali nizke platy, co kompenzoval pomerne stabilnou karierou s moznostou vypracovat sa. Cize z pracovnika v predajni sa po rokoch mohol stat viceprezident oddelenia.
Dalsim sposobom ako usetril bola lacna pracovna sila priamo v obchodoch. Ked vojdete do Wal-Martu, prve co vas zarazi su zamestnanci. Uvidite pracovat ludi v dochodkovom veku (vynimkou nie su ani sedemdesiatnici), dalej hendikepovanych a obcas su odhaleni aj ilegalni pristahovalci (pred dvoma rokmi to boli prave v Arkansase ludia z Ciech a zo Slovenska.
Aj samotny Sam Walton isiel svojim zamestnancom prikladom a setril kde sa dalo. Jeho setrnost (alebo lakomost?!) bola priam legendarna.

Tieto opatrenia mali aj kladne stranky. Ako som uz spominala v uvode, Wal-Mart vyprodukoval najviac milionarov na svete a to tym, ze na zaciatku ludia ziskavali namiesto financnych odmien akcie firmy. Po dvadsiatich rokoch tieto akcie vzrastli stonasobne a “zamestnanci” su uz dnes takpovediac za vodou.

Sam Walton bol tiez povestny svojimi “motivacnymi” stretnutiami, ktore sa dodnes konaju kazdu sobotu o siedmej rano (!). Zucastnit sa ich musia vsetci ludia z vyssieho manazmentu, ucast ostatnych je dobrovolna. Na tychto stretnutiach ludia pocuvaju “motivacne” prejavy, vykrikuju rozne slogany a tvaria sa, ze by pre Wal-Mart polozili aj zivot. Ak vam to pripomina sektarstvo a vyplach mozgov, asi nie ste daleko od pravdy. Mozno sa v minulosti tychto stretnuti zucastnili aj nejaki dnesni clenovia al-Kaidy a naucili sa, ako totalne zblbnut masu ludi!

V sucasnosti sa teorie o prospesnosti Wal-Martu roznia. Niektori ludia veria, ze umoznuje chudobnym mat veci, ktore by si inak nemohli kupit a nizkymi cenami pomahaju udrziavat nizku inflaciu v Amerike. Ina skupina ludi si mysli, ze Wal-Mart narusa v regionoch celkovu ekonomicku rovnovahu tym, ze likviduje malych podnikatelov, cim sa vytvara monopol, ktory v konecnom dosledku nie je dobry pre zakaznika.

Takze dnes ste sa dozvedeli, ze Arkansas je “preslaveny” nielen ako rodisko Billa Clintona, ale aj ako stat, kde vznikla a dodnes ma svoje sidlo najvacsia sukromna firma na svete.

"Poturcinec horsi Turka"

Tak na toto zname slovenske porekadlo sme si spomenuli v Arkansase po tom, ako sme sa zoznamili s nasou krajankou Adkou.
Bola vydata za Americana, ktory sice povodne pochadzal zo severu Ameriky, posobil vsak ako typicky konzervativny juzan. Bol dokonca aj v Kosiciach na navsteve svojej milej a o ruku ju poziadal v Prahe na Karlovom moste. Pribeh ako vystrihnuty z americkeho filmu!

Zrejme si tento fakt vsimla aj mila Adka, pretoze jej zivot sa skutocne podobal tomu,co vidime vo filmoch.

Ked sme sa zoznamili, vobec som nehovorila po anglicky, preto som bola nadsena, ze som stretla niekoho zo Slovenska. Navyse sme boli priblizne v rovnakom veku……..a to bolo asi tak vsetko, co sme mali spolocne.
Musim podotknut, ze tato mila dievcina, ktora mimochodom dobre varila, bola ta najamerickejsia osoba, aku som tu za takmer tri roky stretla! Tak napriklad, uz hodinu po odchode manzela do prace mu telefonovala, ako velmi jej chyba a ako ho miluje! Ak si myslite, ze toto mozete vidiet len vo filme, ste na omyle. Takmer mi spadla sanka, ked som to pocula. A to boli manzelia minimalne tri roky!

Po prekonani tohto soku mi bolo jasne, ze “najlepsie kamaratky” z nas nebudu. To som vsak este netusila, ake dalsie prekvapenia ma cakaju. Samozrejme, ako prava “Americanka” sa ma spytala, ci sa mi paci v USA, ci mi chyba rodina a do akeho kostola chodievam. Ano, aj na takuto otazku tu musite casto odpovedat. Ked som odpovedala, ze do kostola nechodime, myslela som, ze sme tym tuto temu uzavreli. So skutocnym Americanom by sa tak zrejme aj stalo, mozno by sa zatvaril prekvapene, ale to je jediny sposob, akym by vyjadril svoje “pohorsenie”. Kedze ako som uz povedala, Adka bola daleko americkejsia, zacala ma presviedcat, ze by som tam mala ist s nou a s jej manzelom. Vraj sa mi to bude pacit, poznaju vyborneho kazatela, ludia su skveli, po kostole sa s nimi vzdy stretavaju…..Citila som sa ako na navsteve u Svedkov Jehovovych. Neskor mi zacala klast na srdce, aby som presvedcila aj Romana. A to vsetko stihla pocas mojej prvej navstevy.

Neskor ma “lakala” na party, ktoru poriadala u nej doma. Pozvala manzelky manzelovych kolegov. Verili by ste tomu?! Zeny, s ktorymi sa takmer vobec nepoznala. Jedine, co ich spajalo, bol Walmart, pre ktory pracovali ich manzelia. Ked som sa jej prekvapene opytala, co chce s nimi robit, ked ani nevie, ci maju nieco spolocne, povedala, ze si budu robit nechty, masaze, vymenia si recepty....brrrr…pri tej predstave mi naskocila husia koza, preto som sa vyhovorila, ze aj ked ma to velmi mrzi, nemozem prist. S odstupom casu to lutujem, pretoze keby som tam bola, mozno by tento clanok skutocne stal za to!

Po tychto skusenostiam mi ani nebolo luto, ked sme z AR odisli. Myslela som si, ze v buducnosti si tak raz za dva – tri mesiace zavolame, pripadne sa este niekedy navstivime. To som sa vsak hlboko mylila. Nase skvele “priatelstvo” narazilo na neprekonatelnu prekazku a tou bol George W. Bush. Volby 2004 sme sledovali do neskorej noci a ked sme sa nasledujuci den spamatavali z vysledku, zavolala Adka. Najskor chcela vediet ako sa mame, ale dalsia otazka smerovala k volbam. Vraj co si o nich myslim. Tak som jej pekne farbisto vyrozpravala, co si o nich myslim. Na zaver mojho vylevu som podotkla, ze naozaj nechapem, ktori idioti ho volili (vedela som, ze jej manzel), na to sa so mnou milo rozlucila a uz nikdy viac sa neozvala.

Hovori sa tu, ze Bush rozdelil Americanov na dve casti, ktore sa navzajom nenavidia…..omyl! Podarilo sa mu rozdelit aj dve “kamaratky” zo Slovenskej republiky!

Ako som zacala do skoly chodit

Anglictinu som sa zacala ucit asi mesiac pred mojim odletom do Ameriky, to znamena, ze stav mojich vedomosti bol velmi chaby a vyzadoval si “seriozne” studium. Kedze som na zaciatku nemala vodicak, mohla som chodit iba na vecerne kurzy, ktore ponukali na miestnom “Community College” a ktore boli navyse zadarmo. No nechodte tam!


Ked som sa dostavila na tzv. zaradovaci test, nemohla som pochopit, preco sa vsetci tvarili prekvapene pri zisteni, ze som z Europy. Ked som neskor dostala informacie o mojom kurze v spanielcine, bolo mi jasne, ze budem v poriadnej mensine. Niezeby som tam ocakavala nejakeho Slovaka, ale zrejme tam nikdy nevkrocila ani noha nejakeho ineho Europana.

Hned ako som prvykrat vosla do triedy, zacala som sa citit ako v juhoamerickej telenovele. Tie tvare, gestikulacia a samozrejme spanielcina! Spolu s ucitelkou som bola jedina, ktora tento jazyk neovladala.
Najskor sme sa zacali predstavovat. Zapamatat si mena mojich novych spoluziakov nebol veru ziadny problem…..Maria, Jose, Rosalinda, Jose, Rodriguez, Jose, Isaura, Jose, Maria, Jose…..hned sa mi v mysli vybavila scenka Karla Sipa “Jose neprijel” a bolo mi jasne, ze tuto vetu zrejme nikdy nebudem moct pouzit, pretoze pri frekvencii tohto mena, urcite vzdy nejaky Jose prijde!
Ked prisla rada na mna a povedala som svoje meno a krajinu, z ktorej pochadzam, vsetci sa zatvarili ako keby “Jose naozaj neprijel”!
Musela som trikrat hlaskovat svoje meno a neskor odpovedat na otazky:
“Slovensko sa nachadza v Rusku? A ako si sa dostala do Ameriky? Kolki s tebou prisli? Akym jazykom hovorite na Slovensku?”
Kedze takmer cela Juzna Amerika pouziva jeden jazyk, vsetci boli sokovani, ze na Slovensku hovorime po slovensky

Po uvodnom predstaveni sa, ucitelka zacala s vyucovanim anglickeho jazyka. Kazdemu dala papier s kratuckym textom. Najskor som si naivne myslela, ze zacneme s nejakou milou basnickou!
Tu je jej text:

I pledge allegiance
to the flag
of the United States of America
for which it stands,
one Nation
under God,
indivisible,
with liberty
and justice
for all.

Tak to bola prva vec, ktoru som sa naucila v americkej skole!
Po uvodnom precitani textu nam ucitelka vysvetlila, ze si tuto “basen” mame priniest na kazdu hodinu, pretoze tym vzdy zacneme vyucovanie.
Svoje slovo aj dodrzala, len na dalsej hodine trochu pritvrdila. Uz sme si necitali text nahlas v lavici, ale postojacky s ocami upretymi na americku zastavu (ktora je v kazdej triede) a s rukou na srdci sme prisahali nasu vernost Spojenym Statom Americkym! No a toto sa deje kazde rano na kazdej americkej zakladnej skole. Hned mi bolo jasne, akym sposobom tu vychovavaju tych “odusevnelych patriotov”.
Kedze sa mi to zdalo pritiahnute za vlasy, recitovala som svoju verziu. To znamena, ze som hovorila nahlas text, pozerala som sa na ucitelku a ruky som mala spustene vedla tela. Citila som sa ako pravy rebel! Bohuzial, v momente ked sa na mna ucitelka pozrela, som sa zachovala ako mala prichytena ziacka…… rychlo som si polozila ruku na srdce a nahodila som ten spravny vyraz tvare “hrdy a zapaleny s prihlupym usmevom”. Zrejme to na nu zaposobilo, pretoze sa okamzite zacala smiat.

Neskor som prisla na to, ze tento kurz pripravoval ludi na prijatie obcianstva. Takze dnes uz viem, preco sa v Amerike emigranti velmi rychlo zacnu citit Americanmi. Je uplne jedno z akeho kuta sveta pochadzate, akym jazykom rozpravate, akeho ste vierovyznania…..oni si tu z vas uz vychovaju toho spravneho americkeho patriota!

Ako som prisla k vodicaku 2

Este maly dodatok k predchadzajucemu clanku.
Aby som kazdeho presvedcila o svojom profesionalnom a pozitivnom vztahu k autam, pripajam nasleduje fotky.
No uznajte, vsak sa mi hodia k satam?

Ako som v Amerike k vodicaku prisla

K vodicaku som sa odhodlala tiez v Arkansase. Sice som po nom nijako zvlast netuzila, bola to jednoducho nutnost. V tychto koncinach ste bez auta ako bez noh. Peso sa nikam nedostanete. Ak sa chcete prejst, musite si sadnut do auta a odviest sa do parku. Ak chcete ist do krcmy, sadnete si do auta a odveziete sa do krcmy (nastastie, nejake tie desatinky promile alkoholu v krvi su tu povolene). V mensich americkych mestach nemaju ani len chodniky alebo prechody pre chodcov. Cize aj keby ste chceli ist do obchodu, ktory je hned za rohom, potrebujete auto, aby ste sa tam dostali.


System funguje dost odlisne ako v nasich koncinach. Prvy velky rozdiel je ten, ze najskor si musite nastudovat teoriu sam, prist na policiu, spravit test a potom vam daju potvrdenie, ze ste pripraveny sa zacat ucit soferovat. Dalsi rozdiel je, ze mozete uplne vynechat autoskolu. V AR ani siroko-daleko ziadna nebola. Americka mentalita nedovoli dat zbytocne nejaky ten dolar instruktorom, ked vas moze naucit soferovat rodic, kamarat, surodenec. No proste niekto, kto ma viac ako 21 rokov a samozrejme sam ma vodicak. Po mesiaci pridete opat na policiu s vlastnym autom, sadne si k vam policajt, povozite ho a ak ste uspesny, tak do hodiny, bez akychkolvek papierovaciek mate vodicak. Navyse za cely proces zaplatite priblizne 30 dolarov.


Znie to pomerne jednoducho. Ma to vsak jeden hacik. Aby ste spravili test, musite rozumiet anglicky alebo spanielsky, co pred dvoma rokmi nebol moj pripad. Napriek tomu som si zohnala prirucku a zacala som ju “citat”, co znamena, ze som musela prekladat slovo za slovom, pretoze som nicomu nerozumela. Tak si viete predstavit, ako velmi som sa pri tom zabavala a ako dlho mi to trvalo.
V den “D” som prisla na policiu, ukazala som im platne viza, dali mi test, skontrolovali mi slovnik (ci v nom nemam tahacik) a poslali ma trapit sa do miestnosti, kde uz sedeli dalsi nestastnici. Otazky by neboli tazke, keby som vsetkym rozumela a keby som si dve z nich v poslednej chvili “neopravila”. Na to, aby som presla mi chybala jedna spravna odpoved. Co sa uz da robit. Musela som sa uracit aj druhykrat. To uz zo mna informacie len tak srsali. Dodnes viem, ze musim vypnut dialkove svetla, ak sa protiiduce auto priblizi na menej ako 400 stop, alebo ze zaparkovane auto musi byt najmenej 15 stop od hydrantu, 20 od krizovatky, 30 od stopky. K stastiu mi uz len staci poznat americke dlzky, ktore som sa dodnes nenaucila a nemam teda ani najmensiu predstavu o tom, o ake vzdialenosti ide.


Po uspesnom zvladnuti teorie nastala dalsia faza a to samotne soferovanie! Kazdy vecer sme vyrazili na cesty a ohrozovali ostatne nic netusiace auta (esteze tu nie su ziadni chodci). Toto obdobie, ktore musi trvat najmenej jeden mesiac, som prezila takmer bez ujmy. Hovorim takmer, pretoze v jeden krasny vecer, ked som “dosoferovala” a parkovala pred garazou, omylom som stlacila plyn namiesto brzdy a vyburala som sa do domu. Hned sme vyskocili z auta a kontrolovali, ci je velmi poskodene. Musim povedat, ze auto bolo v pohode, len dom to prilis nevydrzal – vyburany obklad a prasknuta stena!
Nakoniec to poistovna zaplatila a ja som o par dni neskor isla na policiu, aby som im predviedla, co dokazem za volantom. Taktiez som tam bola dvakrat. Prvykrat si totiz policajt odmietol sadnut do mojho auta (ktore toho uz tak vela znieslo!), pretoze mi nefungovala kontrolka, ktora ukazovala stav paliva v nadrzi. Musela som prist s inym autom. Druhy pokus bol uz uspesny. Sice som raz presla do protismeru, dvakrat som uplne nezastavila na stopke a cely cas som isla s prekrocenou rychlostou, policajt sa spraval ako pravy “Santa” a s usmevom poznamenal, ze som “ready”!
Znie to sice neuveritelne, ale odvtedy som za dva a pol roka nasoferovala priblizne 20 000 km bez nehody. Takze “sofersky zapisnicek blondiny” mi uz druhykrat posielat nemusite (uz som ho citala)!!!

Svadba

Tento pribeh je iny ako predchadzajuce, pretoze nie je o Americanoch, ale o “nas” v Amerike.
V marci 2005 sme boli pozvani na svadbu nasej kamaratky z Ukrajiny. Brala si Americana a svadba sa konala v Juznej Karoline.
V den odletu do Karoliny sme mali vypracovany detailny “plan”. Roman sa vratil z prace okolo obeda a lietadlo odlietalo o dve hodiny. Mali sme dost casu zabalit si posledne veci, ist sa niekam dobre najest a bez zhonu sa dostat na letisko.
Tesne pred odchodom sme zistili, ze Roman nema penazenku! Mal v nej vsetky kreditky, fotku svojej drahej polovicky a k tomu vodicak, bez ktoreho by nam v Karoline nepozicali ani auto. Zacali sme prehladavat byt. Najskor sme prezreli vrecka nohavic, ktore mal v praci....nic sme vsak nenasli. Po pol hodine chaotickeho behania po byte som to zobrala do svojich ruk a urobila som detailny “plan B”. On pojde do prace a zisti, ci kolega, ktoremu volal penazenku neprehliadol a ja zatial prehladam znova byt. Ked za sebou zatvoril dvere, vypracovala som “plan C” a systematicky som zacala uplne od zaciatku. Cize najskor satnik, nohavice, ktore mal v praci…a…bola tam! Kedze sme stratili vela casu, z nasho “planu A” nebolo nic. Boli sme radi, ze sme si stihli kupit nejaky “fast food” a neleteli sme s prazdnymi zaludkami.

K nasmu letu treba tiez napisat par slov. Let z Arkansasu do Charlotte (Severna Karolina) trva asi dve a pol hodiny. Kedze my sme presibani a vieme ako usetrit peniaze, rozhodli sme sa pre lacnejsi variant “kombinovany s doletom na male letisko”. Co to presne znamena?
Najskor sme leteli 40 minut do Dallasu, tam sme prestupili na let do Charlotte, ktory trval asi dve hodiny. Charlotte bolo sice miesto nasho cielu, ale ked odtial letite na male letisko v Greensboro, je to ovela lacnejsie. Takze sme v Charlotte nasadli na male vrtulove lietadlo, aby sme za 20 minut boli v Greensboro, tam si pozicali auto, ktorym sme cestovali naspat do Charlotte! Pre tych, ktori si v tejto chvili povedali, ze sme tam predsa mali zostat a neletiet musim podotknut, ze to neslo! Mali sme aj spiatocnu letenku a aby bola platna, museli sme absolvovat cely let.
Na letisku sme si pozicali auto. Povedali nam, ze pojde o biely dodge. Parkovisko bolo pomerne velke a nemohli sme ho najst. Tak sme stlacali alarm a po chvili sme poculi pipanie. Boli sme prekvapeni, ze to bola cervena honda, ale v tej chvili sme to neriesili. Boli sme velmi unaveni, tak sme dali nase veci do kufra, sadli si do auta a zistili sme, ze nesedi kluc. Pozreli sme sa na seba a sokovani, kde sa stala chyba, sme zacali nadavat na neschopnych uradnikov. O par sekund neskor sme si vsimli, ze pred nami parkuje biely dodge. S hrozou sme si uvedomili, ze sedime v uplne cudzom aute. Rychlostou blesku sme z neho vyskocili, vylozili batozinu a rovnako rychlo sme prestupili.
Americanov by mali posielat na Slovensko, aby sa naucili ako zabezpecit auto voci nepozvanym pasazierom. Cize nasadit bezpecnostnu paku na volant, pedal a zamknut!

Den “D” sa konal v areali univerzity, na ktorej snubenci studovali, v malej hale na brehu jazera. Hned na zaciatku sme zistili, ze sme si zabudli digitalny fotoaparat. Ako spravna zena, som mala poistku, cize stary fotak.
Zenich, extremne nervozny, cakal podla tunajsich zvykov spolu so svedkom na nevestu.
Pred nevestou kracali jej tri druzicky. Prva z nich mala obleceny oblek s ruzovym motylikom a ruzovym opaskom. Nebol to nik iny ako nevestin “gay” priatel z Bulharska. Za nim nasledovala lesbicka sestra zenicha, ktora na stavebnu robotnicku posobila velmi zensky, no a ta tretia bola po predchadzajucom “defile” uplne obycajna druzicka. Nevesta bola samozrejme krasna, ako inac.
Obrad sa zacal a ja som vyslala Romana, aby urobil nejake fotky. Pani “oddavajuca” mala prejav o laske…a do toho hroboveho ticha sa zrazu ozval hrozny zvuk pretacania filmu vo fotaku. Vsetky pohlady, vratane zenicha a nevesty sa upreli na Romana, ktory rozdaval nevinne usmevy a s vrazednym pohladom (ktory patril mne) sa vratil na miesto. Takze z celej svadby mame jednu fotku.
Recepcia trvala asi dve hodiny, “gay druzicka” chytila kyticu a vsetci sa tvarili velmi decentne. Neskor sme sa presunuli do domu novomanzelov, kde sa zacala skutocna “party”. Ked sme kracali k ich domu, dvere boli dokoran otvorene a ja som videla ludi sediet a zabavat sa v obyvacke. Zrychlila som krok, chcela som vojst a…pocitila som strasny naraz a bolest. V prvych sekundach som nevedela, co sa vlastne stalo. Neskor mi doslo, ze tam boli este jedny sklenene dvere, ktorych tvrdost som otestovala vlastnym nosom. Ten bol v nasledujucich dnoch modry, zlty s nadychom fialovej farby. Dodnes mam na nom hrcku. Napriek tomu sa mi svadba pacila.

Cestou spat sme leteli uz pol siedmer rano, cize sme museli odist o stvrtej rano, kedze nas cakala dvojhodinova cesta na letisko. Opat sme mali skvely plan:
1.checking, 2.vratenie auta 3.premiestnenie sa na spravny terminal.
Ked sme prisli na checking, vysvetlili sme dotycnemu uradnikovi, ze letime do Dallasu a hlaskovali sme mu nase mena. Oznamil nam, ze nas nema v zozname. Tak sme opat hlaskovali nase mena (ach, ti Americania) a cakali, kedy sa ten nesikovny pan spamata a urobi si vo veciach poriadok. Ked nam aj po druhykrat oznamil, ze nie sme v zozname, dosla nam trpezlivost. Roman mu zvysenym hlasom oznamil, ze mu ukaze potvrdenie o rezervacii a vitazoslavnym pohladom mu ho pohodil na pult. Pan si ho prezrel, usmial sa a milo nam vysvetlil, ze spiatocnu letenku mame cez Cincinnati. V soku sme ostali zahanbeni, ze sme si pred odletom ani neprecitali, ci je spiatocna trasa rovnaka. Bez slova sme odisli a zacali sme riesit bod dva v nasom programe, co bolo vratenie auta. Ked sme nasli tu spravnu pozicovnu, zistili sme, ze je este zatvorena a ak otvoria nacas, ostane nam asi 15 minut na presun po terminali. Ked sme vybavili vsetky formality, bezali sme po letisku a natrafili sme na obrovsku masu ludi. Bol pondelok rano a Americania leteli do prace. Prebehli sme popri nich a cakali, kto nam vynada, ale asi sme vyzerali naozaj zufalo, pretoze nas zastavila az ochranka. Museli sme prejst kontroly a ako posledni sme dobehli k nasmu lietadlu. Pocas letu sa uz nic zvlastne nestalo. V Cincinnati sme mali povodne dost casu na prestup, tak si Roman odskocil na WC. Po asi 15 minutach vysiel zeleny s tym, ze ma problemy so zaludkom. Kedze cas opat pokrocil, museli sme bezat na autobus, ktory nas prepravil po letisku.
Po prilete do AR som ani nemohla uverit, ze sa nam to nakoniec podarilo. Dorazili sme! Dokonca sme pomerne rychlo nasli aj auto na letisku. Ked sme donho nastupili zistili sme, ze predne sklo je prasknute. To uz sme sa vsak nevladali rozculit a ani premyslat nad tym, co sa vlastne stalo.

Arkansas 3 alebo ako zit so zvieratkami

Ak vas predchadzajuce prispevky nepresvedcili o tom, ze by ste sa mali ist pozriet do tohto mileho statiku, ktory lezi medzi riekami Missouri a Mississippi, dufam, ze tentokrat vas zlomim.
Je to naozaj carovne miesto, kde ludia ziju v harmonii s prirodou.
Co to presne znamena?
Vysvetlenie je jednoduche. Zijete uprostred krasnych Ozarskych vrchov a kdekolvek sa pohnete, musite prejst lesom. A v lese obycajne ziju zvieratka. Vela zvierat!
Ak patrite medzi ludi ako som ja, ktori obdivuju tieto bozie stvorenia len v ZOO, urcite na Arkansas nikdy nezabudnete. Nie je totiz jednoduche delit sa s nimi o vas zivotny priestor, ale da sa to prezit!
Zvyknite si, ze vas kazde rano priblizne o piatej budu budit vevericky, ktore o tomto case zacinaju skakat a behat po streche a terase. Ak vas budu vytacat aj po dvoch - troch tyzdnoch, skuste si zvyknut spat pri hlasnej hudbe.
Nikdy netreba vynasat smeti po zotmeni. V okoli kontajnerov sa vzdy zdruzuju tzv. medvediky cistotne. Nechcem byt voci nim velmi zaujata, ale z doveryhodnych zdrojov viem, ze vedia byt pekne zakerne!
Uz ste poculi o pasavcovi? V anglictine je to "armadillo" a so slovenskym prekladom som si nie ista. Nikde v slovniku som to nenasla. Ale "armadillo" je na rozdiel od inych stvornohych stvoreni celkom mily. Uvidite ho asi dvakrat denne v trave pod balkonom. Vydava sice neprijemne mlaskave zvuky, ale da sa na to zvyknut.
Ak soferujete v Arkansase a oproti vam leti kacer, nepanikarte. Doverujte kacerovi. Odboci! Dobra sprava je, ze:
1.kacery su menej nebezpecne ako auta (zrazku prezijete)
2.v AR je viac kacerov ako aut
3.ziadne nebezpecenstvo vam nehrozi.
A rada na zaver. Pred cestou v aute si vzdy doma odskocte na WC. Bolo by velmi neprijemne, keby to na vas prislo cestou do vedlajsieho "mesta". Museli by ste vystupit z auta a to moze byt problem. Cestou ku krikom mozete lahko stretnut kona, kravu (z toho sa da vycuvat) ale pripadne aj byka. V tom pripade moja rada znie: utekat, utekat, utekat (akoby povedalo ine velke zviera).

Arkansas 2

Po prekonani prvotneho kulturneho soku, pride okamih, ked si kazdy musi polozit otazku: "Ako prezit v Arkansase?"
Budte pokojni, existuje dokonca prirucka zaoberajuca sa touto problematikou. Jej autori su Americania zo Severnej Karoliny, cize z trosku viac civilizovanej casti USA.
Je velmi zabavne citat ako si Americania robia srandu z Americanov.
Ich vtipy sa zakladaju na skutocnosti, ze AR nie je husto obyvana oblast a preto sa traduje, ze ludia zijuci v horach, viac - menej izolovani od okoliteho sveta si museli svoje geneticke informacie vymienat v pomerne uzkom okruhu ludi. Podla toho aj vyzerali.
Takze podla prirucky vyzera formular rezidenta Arkansasu takto:

State of Arkansas Residency Application


First Name: Last Name: (spell as best you can)
a)Billy-Bob b)Billy-Joe c)Billy-Ray
d)Billy-Sue e)Billy-Mae f)Billy-Jack

Age:

Shoe Size: ______ Left _____ Right

Occupation:
a)Farmer b)Mechanic c)Hair Dresser d)Un-employed

Spouse's Name: ________

Relationship with spouse:
a)sister b)brother c)aunt d)uncle e)cousin
f)mother g)father h)son i)daughter j)pet

Number of children living in household: _____
Number that are yours: _____

Education: 1 2 3 4 5 (Circle highest grade completed)

Firearms you own and where you keep them:
_____ truck _____ bedroom ______ bathroom _____ kitchen

___ Number of times you've seen a UFO
___ Number of times you've seen Elvis
___ Number of times you've seen Elvis and UFO

How often do you bathe:
a)weekly b)monthly c)not applicable

Color of teeth:
a)yellow b)brown c)brownish-yellow d)brown e)black

Dufam, ze teraz uz mate jasnu predstavu o tom, co je to Arkansas.
Na zaver este par vtipov z uvedenej prirucky:

"Ak sa dvojica rozvedie, este stale su brat a sestra."

"Preco su Arkansasania hrdi na Billa Clintona? Pretoze napriek tomu, ze spal s tolkymi zenami, ani jedna nebola jeho sestra."

"Preco sa chcel O.J. Simpson prestahovat do Arkansasu? Lebo tam maju vsetci rovnake DNA."

Arkansas 1

V oktobri 2004 som vycestovala za velku mlaku. Moja cesta sa nezacala najlepsie. Najskor som takmer zmeskala lietadlo v Parizi a neskor mi v Atlante lamanou francuzstinou vysvetlili, ze moje dva obrovske kufre su este stale v Europe. Nuz, aspon som sa s nimi nemusela tahat po letisku. Potom sme uz nasadli do asi 50 miestneho lietadla a sup ho do Arkansasu. Z okienka som pozorovala krajinu a dufala som, ze uvidim nejake mrakodrapy. Ked pilot ohlasil, ze o desat minut pristavame, zacalo mi to byt podozrive. Nielenze som ziadne mrakodrapy nevidela, ale ani nic podobne tomu, co u nas nazyvame "obytna stvrt". Vsade kam moje oko dovidelo boli lesy, luky, kone alebo kravy. Upokojila som sa, ze niekto sa o tie kravy predsa musi starat.
Lietadlo zacala prudko klesat a ja som si uvedomila, ze sa pod nami nenachadza ziadna pristavacia draha! To uz som zacala prepadat panike. Nevedela som si dost dobre predstavit nas jet na trave. Nakoniec sa tam v poslednej sekunde objavila. Dodnes mi nie je jasne, ci bol pilot tak dobry a skuseny, alebo mu to vyslo iba o chlp.
Cestu z letiska si pamatam velmi presne. Najskor sme sli dlho cez les, neskor sme prisli do mesta, v ktorom som mala stravit nasledujucich 7 mesiacov mojho zivota. Prvy dojem nebol zly. Vsade naokolo boli jednoposchodove domy, pred ktorymi boli vyvesene americke zastavy. Zdalo sa mi mile, ze uradne budovy vyzerali skor ako sukromne domy,v ktorych byvali ludia.
Byvali v nich ludia!
Trvalo mi asi tyzden, kym som pochopila, ze Americania nemaju zastavy len pred uradnymi budovami, ale ze kazdy "poriadny" Amik ma jednu aj na svojom dome, pripadne uprostred zahrady. Dlhodobym pozorovanim som zistila, ze tam funguje aj nepriama umernost: cim chudobnejsi American a mensi dom, o to vacsi stazen s obrovskou zastavou v zahrade. Navyse ani smrt nic nezmoze proti americkemu patriotizmu. Na cintorine su pred nahrobnymi kamenmi vazicky plne kvetov a miniaturnych americkych vlajociek!
V nasledujucich dnoch som pochopila, ze ak chcem vidiet nejaky mrakodrap, musim si kupit letenku a ist do tej "druhej Ameriky". V Rogers, v meste kde sme byvali, ludia poznali tuto typicku americku architekturu len z americkych filmov. Centrum mesta tvorili nizke budovy, v ktorych pracovala polovica mesta (ta druha polovica pracovala vo Walmarte, ktory bol v susednom meste). V okoli tychto budov sa nachadzali restauracie, kde ludia chodili na svoje dvadsatminutove obedy. No a vecer kazdy nasadol do svojho SUV a hor sa domov. To znamena, ze na rozdiel od nasich miest, ktore vecer ziju, v malych americkych mesteckach po siedmej hodine nestretnete ani zivu dusu. Dokonca ani bezdomovca. Takze ak ste typ, ktory to rad vecer roztoci, davajte si pozor na Ameriku! Alebo na Arkansas?